Pravda je ale aj toto – ak je zygota s vlastnou DNA splnenou podmienkou na vznik človeka, zároveň tým tvrdím, že tu a teraz tým človekom ešte nie je. Zákazom interrupcií potom dávam väčšie práva niečomu, entite, ktorá človekom ešte nie je.
Môj názor je ten, že človekom sa STÁVAME POSTUPNE, pričom pravdou je to, že okamih, kedy sa ním plod naozaj stane, sa určiť jednoznačne, plošne a presne, nedá. Preto tie opodstatnené polemiky so zákonom určujúcim pomyselnú hranicu na 12 týždňov. Asi ozaj ťažko určiť, kedy vznikajúci človek prvý raz nadobudne vedomie, teda začne cítiť trebárs bolesť, či sa začne brániť kyrete uvedomujúc si ohrozenie seba ako jedinečného celku. Pre mňa je človek človekom práve od tohto okamihu, teda nadobudnutia vedomia seba samého a svojej fyzickej ohraničenosti.
V konzistencii s týmto mojim názorom je aj druhá rovina pohľadu – názor na fungovanie spoločnosti ako takej. A teda, že ľudstvo má principiálne spieť k čo najvyššej miere osobnej slobody a miere slobodného rozhodovania, čo je v protiklade s fungovaním na báze príkazov a zákazov, čo je socialistická a autoritatívna cesta, ktorej externalitou je obchádzanie týchto zákazov a príkazov. Som presvedčený o tom, že ľudská bytosť so slobodnou možnosťou voľby sa bude rozhodovať nie pod vplyvom strachu. Som presvedčený o tom, že aj interupcií v takej spoločnosti bude menej, ako v tej, kde bude interupcia zakázaná.
Zákaz ako taký niečo vopred vymedzuje. Neviem, ale ja mám chuť skôr dôverovať ľuďom, že sa rozhodnú „správne“, teda najlepšie ako vedia a v súlade so sebou i svojim svedomím, ako ich zneslobodňovať a odstrihávať od tejto zodpovednosti za vlastný život.